1. Kapitola - Niekto nový

2. června 2014 v 20:12 | Evie Starblaze |  V zajatí tieňov
-Znova si pustite toto, ku čítaniu kapitoly, hlavne k tomu začiatku :)

O 2 roky neskôr
Kelly sa prechádzala po chodbách opustenej psychiatie. Všetko páchlo zatuchlinou a dusivým dymom. Chodba bola úzka a ledva by po nej prešli dvaja vedľa seba, ale Kelly tu bola sama. Chodba bola prázdna až na niekoľko trosiek zničeného nábytku na zemi. Steny boli obhorené a špinavé . Keďže bola chodba bez okien, Kelly nevedela či je deň alebo noc. Všade však vládlo šero a ledva si videla pod nohy. Z tohoto miesta jej behali zimomriavky po chrbte.
Prešla pár krokov dúfajúc, že sa niekde dostane. Niekoľko krát odbočila a chodba sa rozšírila, no aj tak sa to tu zdalo, akoby to bolo nekonečné bludisko. Kelly musela chtiac-nechtiac priznať, že sa stratila. Posledné dva roky ju naučili všetkého sa nezľaknúť, no začínala byť znepokojená.

A potom to prišlo, ako vždy, zazrela znetvorený tieň postavy na stene. Tiene si znova pre ňu prišli. Čím ďalej prešla, tým viac sa ich tu zjavovalo. Už ich tu mohli byť stovky. Kelly prepadlo zúfalstvo a nerozumne sa rozbehla po chodbe. Pred tieňmi sa nedá utiecť, všade ju budú nasledovať a zničia ju.
Potkla sa a bolestivo dopadla na kolená. S námahou sa postavila, už nemohla ďalej bežať. Tiene ju obkľúčili. Obkolesovali ju ako pulzujúca temnota. Postupne sa jej ovíjali okolo nôh a pokračovali vyššie, zanechávajúc za sebou spálenu kožu. Omotávali sa jej okolo celého tela, keď boli pri jej tvári nevnímala už nič okrem neuveriteľnej bolesti. Bola to ešte horšia bolesť, akoby sa jej tisícky nožov zabodávali do tela. Akoby sa dotkla niečoho horúceho, ale nemohla odtiahnuť ruku.
Myslela, že to nezvládne, ale potom prišiel konečne koniec. S hlasným výkrikom na perách sa zobudila do pochmúrnej izby psychiatrie.
Prehrabla si rukov vlasy, ukľudňujúc sa tým gestom. Ďalší sen, nebol však ničím výnimočný. Tento sen a ďalší jemu podobný, bol už na dennom poriadku Kelly. Zvykla si na to.
Posadila sa na posteli a rozhliadla sa po monotónnej izbe ústavu. Bola zariadená jednoducho a predsa ju pokladala za aký-taký domov. Úzku izbu s jedným oknom zapĺňal písaci stôl so stoličkou, na ktorom boli porozhadované papiermi s kresbami od Kelly. Vedľa stola malá posteľ a vedľa dverí veľká skriňa. Izba nesmela obsahovať žiadne ostré predmety a veci, ktorými by si mohla Kelly ublížiť.
Unavene spustila nohy z postele a prekvapene sa zamračila. Po celom tele mala škaredé popáleniny, pravdepodobne spôsobené jej snom. Často vo svojich snoch kričala od bolesti kvôli zraneniam spoobenýcmi tieňmi, ale nikdy sa tie zranenia neukázali na jej tele, vždy ostávali iba na jej duši.
Dvere sa prudko otvorili a dnu vbehla jej psychologička, Nancy, ktorá mala izbu veľa ako dozor na vážne prípady v ústave. "Kelly! Čo sa stalo?"
"Nič," zamrmlala namrzene Kelly.
Nanešťastie Nancyn pohľad zamieril k jej odhaleným rukám a nohám, pokrytým popáleninami. Podišla bližšie a prekvapene si ich obzerala. "Kelly, čo si to zase urobila? Viem, že to máš ťažké, ale toto nemôžeš. Ako sa ti to vlastne podarilo?" ,potriasla hlavou. "To teraz nie je dôležité. Musíme ísť okamžite na ošetrovňu."
Napriek jej protestom, Kelly viedla na ošetrovňu a tiene, schované v jej izbe ich následovali. Boli všade prítomné a nikdy Kelly neopustili, aj keď ich nie vždy bolo vidno.
V ošetrovni vládlo príjemné šero. Nancy ju priviedla na jednoduché lôžko a čakali na ošetrovarteľku. Často tu bývala do neskorej noci a ani teraz to nebolo inak. Postaršia žena so šedivými vlasmi si začala prezerať jej zranenia.
"Zvláštne," vyhlásila so sústredeným výrazom. "Zranenia sú spôsobené rovnomerne a na každom kúsku kože. Tieto zranenia si nemohla spôsobiť sama. Je to naozaj nezvyčajné," mrmlala si popod nos.
Kelly dávno vedela, že tie zranenia nie sú obyčajné, nič spôsobené tieňmi nie je obyčajné. V sne cítila bolesť, spôsobenú tými zraneniami, občas aj po zobudení, no nikdy neboli viditeľné na jej tele. Niečo sa dialo. Kelly cítila, že sa blíži niečo zlé.

Kelly potichu zaklopala na lacné dvere a bez počkania na pozvanie, vstúpila do pracovne jej psyciatričky. Sedela za stolom a niečo písala do papierov bez toho, aby dala najavo, že si všimla jej príchod. Kelly si potichu odkašľala, aby na seba upozornila.
"Ach, Kelly. Už som ťa čakala, posaď sa," s úsmevom ukázala na kreslo pri okne.
Kelly chvíľu váhala a nakoniec sa neochotne posadila. Nechodila tu z vlastnej vôle. Tvárili sa ako ju chápu a chcu jej pomôcť, ale to všetko bola lož. Nadopovali ju liekmi, po ktorých bola ešte viac oslabená, a tak bezbranná proti tieňom.
Nancy sa posadila na kreslo oproti tomu, kde sedela Kelly. Prekrížila si nohy, nasadila profesionálny výraz a začala s výsluchom, aby jej mohla dať ďalšie lieky.
"Takže predpokladám, že vieš prečo si tu," začala s falošným chápavým výrazom. Kelly ju neodsudzovala, ani ona by nezvládla taký rozhovor na jej mieste.
"Áno," povedala Kelly a znudene sa zapozerala na stenu, hľadajúc čo i len najmenšie znamenie prítomnosti tieňov.
"Čo si v noci robila? Podľa kamerových záznamov k tebe nikto neprišiel. V tvojej izbe nenašli nič, čím by si to mohla spôsobiť. Čo sa tam teda stalo?" zamyslene na ňu pozrela a popri tom si klepkala prstom o líce. Snažila sa rozlúštiť tajomstvo tieňov, čo sa nepodarilo Kelly, ani po dvoch rokoch.
Kelly odvrátila zrak od psychologičky a pozrela na svoje ruky. "Znova sa mi sníval ten sen, s mojimi preludmi. Obkľúčili ma a..," nedopovedala, pretože niekto, kto tam nebol by to nepochopil. Neomol by pochopiť, akú bolesť vtedy zažívala.
Nancy sa postavila a prešla ku oknu. "Ty si nebrala tie prášky na spanie, však? vravela som ti, že ich musíš brať pravidelne. Utlmia tvoje preludy, chceš tu ostať do smrti ako tvoja matka?" povedala a so zamračeným výrazom mi podávala pohár s vodou a prášky, ale tým sa to nevyrieši.
Nebudem ich síce vidieť, no stále tu búdú, len ukryté pred mojím zrakom. To zo mňa spraví ľahší terč, budem prakticky bezbraná. S nevôlou som zobrala pohár a rýchlo prášky zapila vodou.
Sama pre seba prikývla. "A ešte jedna vec. Dnes príde do ústavu Jack. Zomrela mu rodina a pre pohodlnejší pocit vás oboch, sa drž od neho ďalej,"
"To je rozkaz?" opýtala som sa ešte na odchode.
"Nie, skôr prosba," povedala už miernejšie a otočila Kelly chrbtom, čím jej naznačila, že môže odísť.
Kelly prešla tmavou chodbou do spoločenskej miestnosti. Nebolo tu veľa ľudí, ale všetci okamžite zmĺkli. Každý tu, v ústave, sa Kelly vyhýbal. Nikto sa k nej neodvážil priblížiť. V jej okolí sa dialo až príliš veľa neobjasnených nehôd, samozrejme spôsobené tieňmi, preto chápala aj prosbu jej psychologičky. O to sa však nemusela báť, nikto so zdravým rozumom by sa k nej nepriblížil.
Vybrala si svoju rozčítanú knihu a sadla si do kresla pri okne. Nebolo tu úplne ticho, ale všetci neprirodzene šepkali. Ešte pred obedom vošla do izby Nancy s niekym neznámim, pravdepodobne Jackom. Kelly mu venovala letmý pohľad a znova sa vrátila k rozčítanej knihy.
Kelly si všimla vedľa seba niekoľko tieňov. Až nezvyčajne veľa, Kelly ich napočítala desať. Väčšinou ju sprevádzali len dva. Zvykla si na ich prítomnosť a temnotu, ktorú vyžarovali. Ešte prekvapujúce však bolo, že ich videla aj potom, ako si zobrala tie prášky. Ich zvýšený počet musel byť spôsobený len tým nováčikom.
Ešte raz si ho prezrela, teraz podrobnejšie. Strapaté pieskové vlasy mu padali do čela a čiastočne zakrývali belasé oči. Vďaka rovnému nosu a ostrorezaným rysom by sa dal pokladať za pekného, nebyť nezvyčajnej bledosti. Na zemi okolo neho krúžili ďalšie tri tiene. Čím ich tak zaujal, že po ňom idú?
Z nepochopiteľného dôvodu zamieril na kreslo veďa toho jej. "Ahoj, som Jack," predstaví sa Kelly a so záujmom na ňu hladí. Možno očakával nejakú jej reakciu, no Kelly ho len ignoruje. Kvôli jeho bezpečiu, by sa mal od nej držať ďalej. Tiene okolo neho krúžili, akoby bol ich korisť.
Mierne vykoľajene sa na neho pozrie. "Volám sa Kelly, teraz by si už mal odísť." Vráti sa ku svojej knihe a čákajúc, kým Jack odíde. Čím dlhšie ostane pri Kelly, tým väčšie nebezpečenstvo mu hrozí.
Tiene sa jej začali obmotávať okolo nôh. Bezbolestne, len jej kĺzali po pokožke. Bolo to teplé a trocha to šteklilo, no nič čo by bolo nepríjemné alebo by to blelo. Na Jacka by pravdepodobne tak bezbolestne nereagovali.
Zvedavo nakloní hlavu nabok. "Prečo by som mal odísť? "
S povzdychom zavrie knihu a pozrie sa na Jacka. Zdá sa, že len tak neodíde. "To o mne naozaj nič nevieš?" ,keď Jack pokrúti hlavou, Kelly si znova povzdychne a pustí sa do vysvetlovania: "Som tu známa aj ako Desivá Kelly alebo ..no, ostaneme zatiaľ pri tom. Som naozaj nebezpečná a každý to tu vie. V mojej blízkosti sa dejú divné veci. Takže sa drž odo mňa ďalej," povedala trochu tvrdšie, ako mala v úmysle.
Nadvihne obočie. "Teba sa mám báť?"
Áno, pravdepodobne nevyzerala nebezpečne. Dlhé červenené, kedysi husté a lesklé vlasy, jej voľne padali na plecia. Bola mŕtvoľne bledá a pod očami mala tmavé kruhy, kvôli svojim snom. Kto by sa bál takéhoto dievčata? Ale zdanie môže klamať.
"Jednoducho sa drž ďalej," povedala som rýchlo a chystala sa odísť, ale chytil ma za ruku. So syknutím ju aj rýchlo pustí. Tam, kde sa ich ruky dotkli mal popáleninu. Takú istú, ako mala Kelly po jej sne. Kelly radšej rýchlo ujde a snaží sa nezaoberať, čo by to mohlo znamenať.
Zvyšok dňa sa mu snažila vyhýbať, aj keď to bolo nezvyčajne ťažké. Snažil sa dostať vysvetlenie a len ťažko sa nechal odbyť. Na konci dňa už bola z toho naozaj unavená. Zaspala ešte skôr, ako sa jej hlava dotkla vankúša.
Jej sen bol iný už hneď od začiatku. Nebola na obyčajnom mieste, v starej psychiatrii. Bola v izbe, podobnej ako mala ona. Z toho Kelly usúdila, že je v niektorej z izieb v ústave, kde býva aj ona. Na posteli zazrela známu postavu. Jack. Kelly sa nachádzala v izbe Jacka.
Tiene pokrývali celú izbu. Mohla by tu ich byť aj tisícka. Vyzeralo to, akoby bolo všetko namaľvné na čierno. Skoro to bolo strašidelná.
Izbou sa ozýval chrapľavý šepot. Kelly potom porozumela a hrôzov zamrzla na mieste. Tiene šepkali: zabi Jacka, inak zaplatíš.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa

Bol/a som tu

Klik

Komentáře

1 Simix Simix | Web | 3. června 2014 v 19:51 | Reagovat

hezký blog :)

2 Nightmare Nightmare | 3. června 2014 v 19:53 | Reagovat

Je to super <3 Teším sa n ďalšie kapitoly :D

3 Evie S. Evie S. | Web | 3. června 2014 v 21:19 | Reagovat

[1]: [2]: ďakujem :33

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama